Princezná ČupaČups (05/2017)
Do masajskej dediny sme prišli prenajatým džípom, na spiatočnej ceste z návštevy keňskej prírodnej rezervácie Tsavo. Vodič stískal v ruke 5dolárovú odmenu, spomaľoval a zrýchľoval, vyhýbal sa kameňom na ceste a podchvíľou upieral zraky do vyprahnutej červenej diaľavy. Myslel som si, že sme sa stratili, no o pár chvíľ sa na horizonte objavili masajské chatrče. Pri prvej z nich nás čakali dvaja štíhli červeno odetí a usmiati muži, s tvárami pomaľovanými naivným umením. Bolo jasné, že o nás vedeli skôr, než mi o nich, napriek tomu sa im v tvárach ešte stále zračil údiv a zároveň obava z nečakanej návštevy.
Náčelník stál v dôstojnom postoji, premeriaval si nás od hlavy až k päte, nič nevravel, napriek tomu, že druhý z mužov tlmočil jeho privítaciu reč. Po zdvorilostných frázach sa rozhodol, že sme hodni vstúpiť na ich územie, ktoré mali dočasne vymedzené narýchlo postavenými príbytkami z hliny, konárov a trusu zvierat. Z každého kúta na nás zvedavo hľadeli páry detských očí. Jeden z nich začal náčelník vyhľadávať a keď ich našiel, kývnutím ruky ich privolal k sebe. Bolo to malé dievčatko, nemalo ešte tri roky. Zdvihol ju s láskou a usadil na ľavej ruke. Vysvetlil nám, že je to jeho najmilšia princezná. Tlmočník dodal, že po dovŕšení troch rokov ju „zaradia“ k ostatným ženám a náčelník si vyberie niektorú ďalšiu zo svojich nedávno narodených dcér a tú bude obdarúvať otcovskou láskou. Prišlo mi ľúto pri predstave smútku, ktorý akiste opantá dušu súčasnej princeznej.
Onedlho sa osmelili aj ostatné deti, prišli na výzvedy s nefalšovaným záujmom dotknúť sa svetlej kože. Porozdávali sme im sladkosti, ktoré sme mali v ruksakoch. Náčelník dbal na to, aby žiadne z detí nemalo viac než ostatné. Princeznej sa ušlo lízatko, s láskou si ho poobzerala a podľa vzoru starších detí ho začala oblizovať. Keďže zostalo zabalené, chcel som jej s ním pomôcť. Náčelník ostro nesúhlasil:
„Sama musí prísť na to, čo je pre ňu dobré. Ako by prežila v tejto rozpálenej krajine, keby jej všetko musel niekto ukázať?“ Pomyslel som si, že kým na to príde, z cukrovinky jej veľa neubudne. Aspoň jej vydrží dlhšie…
Bojovníci sa medzičasom sformovali k oslavnému spevu a tancu, náčelník nám naznačil, nech ho nasledujeme. Hlboké tóny monotónne vydychované bojovníkmi sa postupne začali zrýchľovať. Vstupovali po jednom do vytvoreného polkruhu a každý predviedol svoj „tanec“ – výskoky s pripaženými rukami, ktoré by im závidel nejeden atlét. Tváre mali uvoľnené, pri levitácii mali toľko času, že stihli zapózovať fotografickému aparátu. Brumendo sa vystupňovalo, potom pomaly zatíchlo. V mysli mi ešte dlho doznievalo toto nádherné divadlo plné vášne, nezvyčajnej akrobacie, zmesi pýchy a skromnosti.
Možno moja zaujatosť tancom, alebo vzory okolia spôsobili, že sa malá princezná dopracovala k obsahu lízatka. So zrakom upreným na tyčku ho po dúškoch nasávala a niečo si pri tom mumlala. Pomyslel som si, že Chupa-Chups by jej mali ako odmenu za náruživosť doviesť kartón sladkostí. To však neurobia, pretože reklamný nápis, ktorý sa malej odtlačil na podnebie nebol umiestnený správne. Bol otočený naopak, presne ako moje predstavy o Masajoch…