Kambodža – Päť dolárov 07/2016
Na mnohých
miestach sveta je bieda, no v Kambodži je hádam jedna z najväčších. Nedostatok
je až taký veľký, že jeden americký dolár znamená tak veľa, že si zaň môžete
kúpiť obed, pivo, či chladenú fľašu koly. Nie nadarmo táto krajina získala
prívlastok “one-dolar-country”…
So skupinkou zážitkovchtivých cestovateľov sme
si neďaleko Siam Repu prenajali čln a poďho plaviť sa do meandrového lesa,
ktorý bol akurát zaliaty prebytočnou vodou rieky Mekong. Videli sme mnoho
plávajúcich osád, trčiace vrcholky konárov stromov,
ale aj niekoľko domov na koloch, ktoré na schladenie vodou ešte len čakali.
Voda v rieke bola kalná a plná rýb. Mútny bol aj
pohľad majiteľky plávajúceho bistra, ktorá nás nelákala, ani nám nič
nesľubovala, tak sme sa rozhodli “zakotviť” na občerstvenie u nej. Jej
kalkulačka v zreniciach nás odhadla na 10 až 15 dolárov – pre nás málo, pre ňu
hodne – napriek tomu nedokončila prácu, ktorú monotónne vykonávala: údermi
orecha o špicatý kôl strúhala kokosovú dužinu. Hŕba bola veľká, orech v rukách
posledný – čakanie nebolo dlhé.
Kokakola bola americká, pivo od niekiaľ, smäd
slovenský… a hlad? Neutíchajúci, fotografický. Každý sme si zaplatili patričný
počet vypitých jednodolároviek a pomaly sme sa začali presúvať na náš čln, keď
na mňa z podpalubia mrkli magické šikmé oči. Opýtal som sa bufetárky: „Vaša?“.
„Áno, moja…“ znela odpoveď.
„Mohol by som ju…“ slovo ´odfotiť´ som už
nestihol vyrieknuť, odpoveď prišla nečakane rýchlo: „Pravdaže! Ale toto nebude
za jeden dolár, TOTO bude stáť dolárov päť!“… Vravím si, za fotenie nikomu
neplatím – i keď v brašni stále nosím so sebou pár drobných pre miestnych, ak by
došlo k výnimočnej možnosti – ale čo ak práve toto je tá pravá chvíľa pravidlo
porušiť?
Zaplatil som…
„Ale budete musieť s malou odplávať za tie stromy!“
vyriekla majiteľka tela svojej 8-ročnej dcéry a mne sa v hlave rozjasnilo…
Odložil som foťák, nasadol do člna a pocítil na vlastnej koži význam slov zbitý
ako pes. Na chrbte som ešte dlho cítil mútny pohľad krčmárky, ktorá za nami
nechápavo hľadela, v hrsti stískala päť amerických dolárov a na perách jej
visel otáznik…