Nepál – Močiace jaky 07/2016

Vybral som sa raz s partiou nadšencov zdolať niekoľko desiatok himalájskych kilometrov. Najmä v prvé dni to bolo nesmierne ťažké. Cítil som sa hrozne maličký, duch majestátnych osemtisícoviek zmenšil moje rozmery na zrnko maku. 

Po niekoľkých dňoch si mozog zvykol na nedostatok kyslíku, srdce prestalo burácať na protest voči nadmorským výškam, mitochondrie napli bicepsy a vymietli všetky kúty truhlice kyslíkových rezerv.

Na piaty deň, trvale opantaný nádherou himalájskej prírody, som začal vnímať aj ostatné prvky okolitého sveta. Všimol som si čistotu a jednoduchosť miestnych ľudí, absenciu akýchkoľvek výdobytkov vedy a techniky – nadobudol som presvedčenie, že náš európsky svet je na vyššej úrovni. Neľutoval som dedinčanov, avšak pocit nadradenosti sa v mojom vnútri ozýval čoraz hlasnejšie. 

Pristavili sme sa pri potôčiku osviežiť sa zurčiacou vodou z topiaceho sa snehu a ľadu. Chrbát ma bolel pod ruksakom plným fotografickej techniky, záložných nabíjačiek, pamäťových kariet a súprav na dekontamináciu vody. Neuvedomoval som si, že okrem fotoaparátu nič z neho nevyberám, len ho proste po týchto nádherných horách vláčim. 

Nabral som si krištáľovo čistú vodu do oboch dlaní, obradne som si ju zdvihol k čelu a predniesol jednu z mojich najsprostejších viet, ktorú som kedy vyriekol: „Som západný chlapík, som na vrchole evolučného reťazca…“. Všetci okolo so mnou súhlasili a pri pregĺganí chutnej vody som si všimol, že mi pritakajú aj jaky, močiace do našej bystriny len niekoľko desiatok metrov proti prúdu.