Izrael – Kibuc 07/2016

Po pár dňoch intenzívneho nadľahčovania hustou vodou Mŕtveho mora sme zatúžili ochutnať aj tretie more, ktoré obmýva izraelské pobrežie, more Červené. Rozhodli sme sa k nemu cestovať prenajatým autom. Čakala nás približne štvorhodinová cesta, tak sme vyrazili skoro ráno, aby sme sa vyhli poludňajším horúčavám. Za volant si sadol najskúsenejší šofér z nás – Paťo, vedľa neho sa uvelebil navigátor Fero a ja som vyvažoval zadné sedadlo auta. Izraelské cesty sú upravené, bez dier a hrboľov, v rádiu zneli bezpohlavné piesne – to všetko prispelo k tomu, že tesne po vydaní úvodných inštrukcií sme navigátor a ja upadli do hlbokého spánku.
Po pár chvíľach pošteklilo navigátora mocnejúce slnko, prebralo ho a hneď začal klásť otázky:
„Odbočil si doľava tam, kde som ti kázal?“
„Neodbočil som, lebo si mi nekázal… Asi si len chcel…“ bránil sa Paťo.
„Aha… A prečo mi svieti slnko na pravé plece? Veď má byť na úplne opačnej strane!“
„To neviem. Buď ho niekto premiestnil na inú stranu, alebo sme zablúdili…“
„Takže ty teda nevieš, kde sme???“
„Ja veru neviem kde sme, ja som v Izraeli prvý krát… Ty tadiaľto chodíš dva krát ročne…“
„Tankoval si?“ opýtal sa napokon Fero dramatickým hlasom. Všetci sme sa pozreli na ukazovateľ stavu benzínu – kontrolka ticho svietila, ručička ukazovala nulu… Navigátorova myseľ začala pracovať na plné obrátky. Pochopil, že sme niekde v púšti, pár sto kilometrov mimo správneho kurzu. Zahrešil a uložil si čerstvo prebudenú hlavu do ustarostených dlaní.
Po dlhom čase som sa ozval aj ja: „Otočiť sa nemá zmysel, poďme rovno, kam nás oči zavedú. Keď nám dôjde benzín, pôjdeme ďalej pešo…“
„No fasa!“ znela spoločná odpoveď. Keďže nás nič lepšie nenapadlo, môj návrh bol prijatý. 
Napriek piesku a kameňom v okolí bola cesta udržiavaná a to živilo nádej, že vedie niekam, kde žijú ľudia. A tam aj viedla. Keď naše auto prestalo priasť, vystúpil som a po facke, ktorú mi dalo páliace slnko, som sa rozhliadol po okolí – v smere cesty sa ligotalo niečo, čo sa podobalo na strechu. Našťastie to nebola fatamorgána. Vybral som sa tam.
Čím som bol k obydliam bližšie, tým nádej na vyriešenie nášho problému rástla. Príroda začala ožívať a bolo mi jasné, že sa blížim k niečomu podobnému, ako oáza. Bol to kibuc – poľnohospodárska usadlosť miestnych obyvateľov, ktorý produkovali to, čo im príroda produkovať dovolila. 
Bola sobota, pre Židov sviatočný deň. 
Prešiel som cez bráničku, lenivé psi na mňa mrkli očkom a našťastie nemali záujem klásť mi nejaké otázky. Prešiel som rovno k dverám do obytného priestoru. Zabúchal som – otvoril mi domáci pán. Po pozdravoch a pár zdvorilostných frázach sa ma bez okolkov spýtal: „Čím vám môžem priateľ z cudziny pomôcť?“ Začal som pociťovať radosť z toho, že sa nám táto šlamastika nestala v rodných končinách. Pán bol natoľko milý a ústretový, že prerušil sviatočné obrady a zobral ma vlastným autom k vzdialenej čerpacej stanici, kde som mohol do požičaného kanistra natankovať. Lenže aj na benzínke platil šabat – obsluha tam nebola. Našťastie v Izraeli sú namontované aj samoobslužné stojany, ale tie si vyžadovali hotovosť, alebo platobnú kartu. Aspoň tú som mal, avšak darmo mala na sebe plno pozlátených emblémov, v izraelskom vnútrozemí platná nebola. Náš spasiteľ neváhal, vložil do automatu dostatok šekelov a odviezol ma k zvyšku našej cestovateľskej skupiny. Keď sa uistil, že benzín máme v nádrži, zobral si kanister a nenápadne ufujazdil domov. V eufórii sme takmer zabudli, že sme dlžníci.
Nasadli sme do Hyundaiu, ktorý opäť priadol a vybrali sa za dobrodincom. Kibuc, dvor, psi, aj sieťka proti muchám boli presne v tam kde pred hodinou. Opäť som zabúchal, opäť prišiel gazda – tentokrát mu sviatočný úsmev dopĺňali malí synovia, ktorých niesol na rukách. Boli tak podobní a zároveň tak rozdielni. Bránil sa prijať peniaze za svoju pomoc, no nemohli sme odísť ako dlžníci…
Pred tým, ako sme sa naposledy videli mi všetci zamávali: on, jeho zdravý a aj jeho postihnutý syn. Všetci boli šťastní a v harmónii. Každému z nich pri ušiach pružili slávnostne natočené pajesy…
Ešte dlho som vstrebával dobro, ktoré som mohol stretnúť v izraelskej púšti…